Vznik a vývoj písma
“Hoci sa ľudia rodia a mrú už milión rokov, píšu iba šesť tisíc rokov.” Etiemble
Už desaťtisíce rokov si ľudia odovzdávajú posolstvá rozličnými spôsobmi: za pomoci kresieb, znakov, obrazcov... Vlastné písmo sa však objavilo až vo chvíli, keď človek zostavil súbor znakov a symbolov, pomocou ktorých mohol zhmotniť a jasne zachytiť všetko, čo si myslel a cítil, čo chcel aj navonok vyjadriť.
„História písma je príbeh starý 6000 rokov. Je to história, ktorá sa prelína s históriou ľudstva, úchvatný román, z ktorého nám ešte aj dnes chýba niekoľko strán. Jej rozhodujúce epizódy sa odohrávali na území rozprestierajúcom sa od brehov Tigrisu a Eufratu až k brehom Egejského a Stredozemného mora. Rydlo, trstina, dláto, pero: nástroj určuje formu. A forma sa rozvíja. Písmo, sprostredkovateľ dedičstva, nie je ničím iným, než pamäťou ľudstva“.
V tomto zmysle boli predchodcami písma:
- gestá
- vlastnícke značky – kríž, kosa, kruh, kalich atď.
- mnemonické písmo – vrúbky na paliciach, uzlové písmo na šnúrkach
- vyšším stupňom vývoja je piktografické písmo (obrázkové), ktorým sa ľudia usilovali vyjadriť svoje oznámenia obrázkom, kresbou, tomuto písmu mohli porozumieť aj národy, ktoré hovorili iným jazykom (v súčasnosti sú prakticky používané obrázkové písma napr. dopravné značky)
- z obrázkového písma sa v niektorých oblastiach sveta vyvinulo ideografické písmo (pojmové), v ktorom obrázok znamenal určité slovo, na ďalšom vývinovom stupni sa začali používať obrázkové znaky aj pre slová, ktoré rovnako zvukovo zneli
- podľa charakteru jazykov vznikli znaky pre slabiky, slabikové písmo, napr. v Mezopotámii a v Egypte, zo slabikového písma sa vyvinula staroegyptská hlásková abeceda, ktorá mala 24 písmen
- fonetické písmo je písmo, ktoré vyjadruje samostatne zvuk samohlások (a, e, i, o, u) a spoluhlások (b, v, g, t, m atď.); z tohto vývoja vidno, ako znaky vyjadrovali postupne stále menšie prvky: myšlienku, pojem v obrázkovom písme, neskôr slová, potom slabiky a nakoniec jednotlivé akustické hlásky; obrázkových znakov muselo byť tisíce, na slabiky stačilo niekoľko sto a na hlásky dokonca už len niekoľko málo desiatok znakov
Písmo vzniklo zjavne v 4. tisícročí pred n. l. v Egypte a Mezopotámii. V povodí riek Eufrat a Tigris štylizáciou obrázkového písma vzniklo klinové písmo. Pri týchto riekach bol dostatok naplavenej veľmi jemnej hliny. Do mäkkých hlinených tabuliek sa vtláčali písadlá. Na začiatku ťahu vznikol klinok. Zachovali sa státisíce tabuliek, hovorí sa aj o hlinených knižniciach. Klinové písmo sa podarilo rozlúštiť a otvára nám pohľad na vtedajšiu, zaniknutú civilizáciu.
Staroegyptské obrázkové písmo sa nazývalo hieroglyfy alebo písmo posvätných rytín. Používalo sa najmä pri vytesávaní alebo rytí nápisov do stien chrámov, hrobiek faraónov a pod.
Jeho zjednodušením neskôr vzniklo hieratické, čiže kňazské písmo, ktorým sa dalo písať aj na papyrus. Z neho sa na bežnú potrebu, napr. na záznamy obchodníkov, vyvinulo zjednodušené písmo démotické - ľudové. Podstata však stále ešte zostáva zložitá, egyptské písmo nemalo znaky pre samohlásky, poznalo len 24 spoluhlások.
V 2. tisícročí pred n. l. vzniklo písmo vo fenických mestách (dnešná Sýria a Palestína) predovšetkým vplyvom egyptského a sumerského písma. Feničania vytvorili abecedu s 22 znakmi pre spoluhlásky. Samohlásky si každý pri čítaní dopĺňal podľa zmyslu.. Z tohto písma vznikla väčšina abecedných systémov. Stalo sa podkladom gréckeho, aramejského i latinského písma a rovnako aj pre ruskú azbuku.
Posledný krok v typologickom vývoji písma, teda jeho úplnú fonetizáciu, urobili Gréci, ktorí prevzali fenické spoluhláskové písmo a doplnili ho o písmená pre samohlásky. Tak vzniklo množstvo variant pre rôzne grécke nárečia, ktoré možno rozdeliť na východnú abecedu, ktorá sa stala základom pre národné písmo Grékov a západnú abecedu, ktorá vplývala na vznik latinskej abecedy. Prostredníctvom gréckych kolonistov sa poznanie písma dostalo do južnej Itálie (okolie Neapola), kde ho spoznávajú Etruskovia a Italici. Najstaršia (archaická) latinská abeceda sa veľmi podobá archaickému gréckemu písmu a je len prvým stupňom bohatého vývoja ku klasickému písmu starého Ríma.
Staré rímske písmo poznalo na začiatku len veľké písmená, nazývali sa kapitály, neskôr tiež majuskuly alebo verzálky. Toto písmo sa počas svojho vývoja pozmenilo a malo viac foriem. Krátko po nástupe Karola Veľkého roku 768 sa objavil celkom nový spôsob písania – karolínska minuskula, Karolína. Toto pekné a úhľadné písmo zložené z malých písmen sa dlhé stáročia udržalo v celej stredovekej Európe. Neskôr vznikla ešte rímska kurzíva, šikmo sklonené písmo na všeobecné použitie.
Grécke písmo sa vďaka byzantskému kresťanstvu rozšírilo a stalo sa prameňom štyroch druhov písma:
- cez hlaholiku (zostavenú z malých písmen gréckej abecedy) vznikla cyrilika a azbuka (z veľkých písmen),
- cez arménske písmo vzniklo gruzínske,
- prostredníctvom etruského sa sformovalo latinské,
- napokon koptské (písmo egyptských kresťanov, ktoré sprítomnilo jazyk starovekých Egypťanov).
Hlaholika
Najstaršie originálne nespojené slovanské písmo zavedené na území Veľkej Moravy v 9. storočí počas misie sv. Cyrila a sv. Metoda. Vzniklo úpravou gréckej minuskuly. Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy bola hlaholika vytlačená latinkou. Rozšírila sa však medzi Bulharmi, Chorvátmi a Srbmi, pokiaľ ju nenahradila praktickejšia cyrilika.
Cyrilika
Ide o slovanské nespojené písmo, ktoré vzniklo v 10. storočí pravdepodobne v okruhu žiakov sv. Cyrila na území Macedónska alebo Bulharska úpravou gréckej majuskuly a niektorých hebrejských písmen. Najstaršie cyrilské písmo dodnes slúži na sadzbu liturgických textov. V 10. – 12. storočí sa cyrilikou písali staroslovienske texty a do 18. storočia cirkevnoslovanské texty. Keďže v 17. storočí graficky zložitá cyrilika spomaľovala oddeľovanie svetskej literatúry od duchovnej, cár Peter Veľký vyhlásil jej reformu a spojením dovtedajších typov vznikla azbuka.
Latinka
V zápase medzi humanistickým a novogotickým písmom sa presadila humanistická kurzíva ako základ dnešnej latinky. Zjednotenie tvarov latinky prinieslo vzory kurzívnej abecedy pre výučbu písania v školách. Na československých základných školách sa výučba písania zaviedla v r. 1932 a používa sa dodnes. V súčasnosti sa nepoužíva krasopis, ale skôr zjednodušená a neformálna kurzíva.
Použitá literatúra:
HÚŠČAVA, Alexander. 1951. Dejiny a vývoj nášho písma. Bratislava : SAVU, 1951. 375 s.
JEAN, Georges. 1994. Písmo pamäť ľudstva. Bratislava : Slovart, 1994. 224 s.
KRUPA, Viktor – GENZOR, Jozef. 1989. Písma sveta. Bratislava : Obzor, 1989. 358 s.
ŠPETKO, Jozef. 1963. Dejiny písma. Bratislava : SPN, 1963. 207 s.